Nájdete nás aj na Facebooku! --> Forbidden Dreams

Inside The Myself

21. září 2013 v 20:51 | Miah Mintyoreos |  Miah Mintyoreos
Potulujúc sa tmavými uličkami, bez toho aby vedela kam smeruje, ako ďaleko už zašla a ako ďaleko ešte zájde. Mala veľa nezodpovedaných otázok, na ktoré odpovede nedokázala nájsť. Jediné čo vnímala bol text pesničiek, ktoré jej hrali. Boli to ako útržky jej myšlienok. Mali ju za blázna, a prečo ? Pretože bola iná, pretože sa snažila byť sama sebou a nebála sa vyjadriť svoj názor. Človek dvoch tvárí, ktorý sa dokáže usmievať, akoby predtým neplakal, ktorý dokáže chápať aj keď sám je nepochopený.
"We live our lives like we're ready to die
We're going nowhere
You can run but you'll never escape.."
Rozmýšľala nad tým, ako sa život správa neférovo voči ľuďom, čo si to zaslúžia najmenej. Ako sa nám stráca svet pred očami a my tomu nemôžeme zabrániť. Nenávisť, ktorá nami lomcuje deň čo deň a ničí to čo je správne. Závisť, ktorá vezme aj to najcennejšie, dôveru. Akoby sa svet postavil naruby. Keď už nevie kde má hľadať pochopenie, keď za každou maskou vernosti sa skrýva zákernosť a faloš, pretvárky ktoré dokážu zraniť.
"I try to make a sound but no one hears me.
..I made my mistakes
I've got no where to run...
I'm sick of this life.. "
Áno, pochopenie. To je to čo mnohým ľuďom chýba... a ona vedela, že patrí medzi nich. Nikto nechápal za akým cieľom smeruje jej život, prečo sa zo dňa na deň rozhodla zmeniť svoj život. Vedela to len ona, no nemala nikoho, kto by ju pochopil. Kto by poznal čím všetkým si kedy prešla, kto by vedel, ako tá samota bolí a zabíja. Občas mala pocit akoby celý život bol len skúškou k niečomu, čo má prísť potom. Lenže čo ak potom už nič nepríde? Čo ak toto má byť práve ten náš život, tento neférový boj ktorý vedie každý z nás sám so sebou? Je to ako neustály kolotoč. Na jednej strane chceme byť pochopení, chceme vykričať do sveta všetku pravdu lebo veríme, že keď zložíme tú falošnú masku, všetko môže byť iné. Na druhú stranu však nechceme vytŕčať z davu a tak len ticho trpíme. A kam to všetko vedie? Nikam sa neposunieme, čím ďalej tým viac v nás bude prevládať len tá naša falošná a zlá stránka, naše pravé ja časom zanikne. To chceme? .. odpovede nepoznala. Bolo milión vecí čo jej behalo hlavou. Milión otázok a žiadne odpovede..
"There's only hate
There's only tears
There's only pain
There is no love here.."
Žiadna láska.. nikde. Celý svet sa totiž točí už len okolo peňazí a popularity. Tak kam to ku*va ideme?! Za čím? Tvárime sa, že milujeme, ale nemilujeme človeka ale veci. Nemilujeme pre lásku, milujeme pre peniaze. Už to nieje tá láska ktorá dokázala ukázať kto aký naozaj je vnútri, už je to všetko len o výzore. Ak niekto začne niekoho ľúbiť bez ohľadu na jeho výzor, je hneď za čudáka. Pretože sa nepozerá na výzor ? Pretože sa pozerá na to, ako sa s človekom naozaj cíti ? .. Je úbohé akým smerom sa všetko uberá. Ako sme dokázali city nahradiť hmotnými vecami a potlačiť do úzadia to, pre čo sme v skutočnosti boli stvorení, lásku..
"This is no hallucination
This is what we have become
This is what dreams are made of.."
Došla až ku starému domu kam chodievala, keď sa cítila najzraniteľnejšie, keď sa cítila, že už ďalej neuvládze váhu toho, čo jej život položil na plecia. Sadla si na starú parapetnú dosku a pozerala sa na svet zahaľujúci pochmúrnou jesennou hmlou. Kvapky dažďa pripomínali jej slzy. Každá niesla vlastný príbeh, ktorý ona sama nedokázala povedať. AKoby dážď chcel všetky príbehy povedať za ňu. Slzy sa jej začali kotúľať po lícach a ona spomínala na všetko čo kedy zažila. Na ten jediný jeden krát, keď sa cítila pochopená a šťastná. Bol len jeden človek čo ju chápal, jeden jediný...
"Then I lost it all
Who can save me now?.."
Len s ním zažila to, čo so žiadnym iným. Nebola to pobláznenosť, bolo to viac, čo k nemu cítila. Od začiatku vedela že on je iný, než všetci ostatní. Len on o nej vedel takmer všetko, len on vedel o jej tmavej minulosti. Len keď bola s ním cítila sa, akoby niekam patrila, akoby nebola len obyčajnou hračkou v tomto pobláznenom svete. Možno to nebolo pre to, kto bol on.. ale pre to, kým bola ona, keď bola s ním. Sama nevie prečo sa pri ňom cíti inak, ale vie, že to nemá ako zmeniť. Je to silnejšie než je ona sama, silnejšie, než čo kedy bolo. Lenže ona pre neho neznamená nič. Je len obyčajným dievčaťom v dave, tou, o ktorú on nikdy nezakopne. Tak prečo sa pri ňom cíti inak? Prečo práve vtedy, keď vošiel do jej života, akoby znovu našla samú seba?.. Nepoznala odpoveď a vedela, že ju ani nespozná.Mnoho ľudí jej radilo nech zabudne alebo nech bojuje ďalej, no ona nedokáže ani jedno z toho. Ako môže človek zabudnúť na niečo, čo sa mu tak silno vpísalo do srdca, že je nemožné to vymazať? Ako vlatne môže človek zabudnúť na niekoho, kto pre neho znamená tak neskutočne veľa, že by bol schopný obetovať všetko za chvíľu s ním? .. A bojovať dopredu prehraný boj? To nemá zmysel. Je to ako púšťať sa do vojny sám proti armáde. Nemožné vyhrať, nemožné uspieť.
"Just trying to breathe
Just trying to figure it out
Because I built these walls
To watch them crumble down.."
STRACH je najsilnejší hráč, proti ktorému nevyhrá ani ten najodvážnejší človek. Strach povedať do očí ako jej na ňom záleží, strach z odmietnutia, zo straty. Strach ktorý si z nás dokáže urobiť otroka, dokáže nás ovládať a zanechať nevyliečiteľnú stopu na duši. Na srdci cítila neskutočné prázdno. Najväčší dar ktorý kedy dostala, samú seba, znovu aj stratila. Keď našla jeho, našla seba, no vedela že ak ho stratí,znovu stratí aj svoje "ja". Jediné čo jej ostávalo bolo dúfať, že to niekam naozaj vedie, a ona bude mať možnosť znova sa cítiť, akoby niekam patrila. No dovtedy jej ostáva len jedno a to založiť si tú masku falošného úsmevu a ísť ďalej akoby sa nič nedialo. Verila, že raz nájde šťastie a odpovede na všetky jej otázky. Utrela si slzy, vstala a odišla späť domov. Tu zanechala všetko svoje trápenie, aj keď vedela, že ju stále bude ťažiť na duši, nemala inú možnosť. Vedela, že jediný kto ju pochopí stále nepočuje jej tichý plač. Jediný, kto ju dokázal dostať sa z úplného dna až do nebies..

"We live our lives like we're ready to die" ...

Bála sa, že sa sklame. Bála sa, že nenájde samú seba.. no najviac sa bála dňa, keď tento príbeh bude niekomu rozprávať. Pretože na jeho konci bude musieť povedať.. že ona.. som ja.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Michelle Michelle | 26. září 2013 v 9:54 | Reagovat

to je nadherne... si to ty? tolko trapenia... wem poznam to ked sa pri niekom citis ako ina proste pri nemu si  samaa sebou pri nemu si taka aka si vzdy ale maska ktoru mas maska usmevu ti pomaha? ;-)  :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama