Nájdete nás aj na Facebooku! --> Forbidden Dreams

Smutný príbeh (16.časť)

21. března 2013 v 11:53 | MoMo |  Pocit bezmocnosti (Tajný denník)
Hayley sa zľahka obliekla, celá do čierna. Zobrala si len denník, slúchatká a rovno šla tam, kde vedela, že bude sama, a kde ju nikto nebude hľadať. Bolo to miesto, kde sa dalo schovať pred svetom. Mohla sa tam vyplakať, vykričať, no hlavne rozmýšľať o všetkom, čo ju trápilo.
Keď prišla na starú vlakovú zastávku, poobzerala si okolie. Viedli tadiaľ koľajnice, pri ktorých stála napoly rozpadnutá budova. Zobrala sa a sadla si do vnútra, vytiahla denník a so slzami stekajúcimi po lícach začala písať...
"Milý denníček, možno si teraz budem protirečiť, pretože vždy sa snažím byť nad vecou, aby som ukázala ľuďom, na ktorých mi záleží, že som dostatočne silná na to, aby som každú prekážku na ceste za šťastím, len prekročila so vztýčenou hlavou. No ako som zistila, klamať sa už nedá a môj pád z vrcholu späť na dno, má svoju príčinu. Avšak bolesť, ktorú cítim dnes, môže byť zajtra mojou novou silou! Hmm, ale teraz potrebujem ujsť od všetkého, aby som sa zmierila sama so sebou. Pretože tá vojna dobra a zla, čo je vo mne neskončí bez následkov. A práve tohto sa obávam...
Jediné, čo v posledných dňoch cítim, je strach a pocit zbytočnosti.
Nikto mi nedokáže zahojiť rany, ktoré mám vo vnútri mňa. Moju nádej a sny mi ukradol zlodej a jediné čo mi zanechal, boli výčitky, ktoré sa mi stali zároveň snami...Predtým som sa nebála tieňov, ale už nie som tá princezná.Moja nevinnosť, tak ľahko zhorela. Stratila som seba a viem, že vrátiť sa to už nedá.Vykopávam jamu, do ktorej zakopávam spomienky. Na ničom mi nezáleží, nebojím sa stratiť to, čo mi zostalo.
Môj poklad je láska, ale postupne umiera a ani nevieš čo ma to stojí. Preplakané celé noci a kvapky krvi stekajúce po vystrašenej tvári. Zaľúbila som sa do tmy, ktorá sa mi zarezáva do žíl. Diabol mi pošepol so zákerným úsmevom: "No tak poď za mnou"! Chcem tú myšlienku hodiť za hlavu, ale nedá sa pred ňou skryť a ani jej vzdorovať, pretože bolesť sa stala mojou posadnutosťou...
Na ulici dokážem osloviť plno ľudí, no nedokážem teba. Tak p
rečo niekto začne ľúbiť, keď je to len veľký podvod?! Pýtam sa sama seba, no odpoveď nie je. Ten, koho sa to týka, tomu nerozumiem, neviem. Mala by som si začať vážiť samú seba a nedať sa lacno. Byť takou, aká som a vykašlať sa na hajzlov. Neznič si život, nesprav tú istú blbosť. Mám na viac!! Viem to, a preto mám dáku hrdosť. Lenže, cítim sa tak sama, že už ani závistlivci mi nemajú čo závidieť...
Hmm, na takéto starosti fakt nemám vek. Bude to ťažké a bude to bolieť, ale musím to vydržať. Neostáva mi nič, len svoj život dožiť. Týmto končí moja spoveď..."
Keď dopísala posledné slová zistila, že sa už zotmelo. Poutierala si slzy a upravila rozmazaný make-up. Potom už len za doprovodu nočného ticha a blikajúcich pouličných lámp, sa pobrala pomaličky domov...

 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 VevuBVB VevuBVB | E-mail | Web | 21. března 2013 v 20:22 | Reagovat

Text od Leva že? :)) hezky jsi to tam zakombinovala =)

2 MoMo MoMo | 23. března 2013 v 15:19 | Reagovat

áno(:
mala som depkovaciu chvíľku a vtedy takéto počúwam :) a potom už len píšem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama