Nájdete nás aj na Facebooku! --> Forbidden Dreams

9. časť - ROZHOVOR NA HOJDAČKÁCH

2. února 2013 v 18:40 | Miah Mintyoreos |  Lost it all (story)
Tma.. tma.. tma.. nič iné. Zas to bolo o tom istom. Bolo 1. decembra. Nevedela som ako vôbec ešte žijem. Dni sa mi míňali ako voda, celý deň presedený na parapete so slzami v očiach. Vzdala som sa všetkého. Nemala som nič. Strávila som zas posledné týždne na psychiatrii. Deprimujúce biele steny, izba bez nábytku. Určite sa pýtate prečo. Prišla som o matku. Ešte ten týždeň bol pohreb a bolo to tu. Zas depky, no musela som žiť ďalej. Ešte stále tu bol otec ktorý sa týždeň na to vrátil späť s nemocnice. Musela som sa o neho postarať. Bola som vďačná že som okolo seba mala aspoň pár ľudí, Stellu a kapelu. Aj keď som zo spevom prestala, tak ako so všetkým, pomáhali mi. Len vďaka nim som žila. Potom to prišlo, na otca začalo všetko doliehať. Pomaly sa z muža ktorý nikdy nepil stával alkoholik a narkoman. Nepil a nejedol.
Bol vychudnutý a v očiach kde mal predtým toľko radosti bola prázdnota. Niekedy v polovici Októbra mu zistili rakovinu a zavreli ho na liečenie. Už to vyzeralo nádejne, že sa vylieči. No pred dvoma týždňami mu zlyhalo srdce a umrel. To som už ostala sama. Zničená a bez dôvodu žiť. Veď načo ? Nemala som rodičov, rodinu.. iba priateľov ktorí ma držali nažive. A dnesje to tu. Je začiatok decembra a ja.. sa sťahujem. Dom mi odobrali a ja som si akurát balila posledné veci keď po mňa prišli. Je to tu, ten deň kedy sa zo mňa stáva jedna s tých, sirota, deti bez domova. Áno, presne tak. Od dnes idem bývať v detskom domove až do svojich 18 tich, čo už bude síce len pár mesiacov, ale aj tak.
"Dobrý deň, môžme ísť?" opýtala sa ma žena vo velmo formálnom oblečení.
"Hej." odpovedala som. Cestou sa ma pýtala hocijaké otázky no ja som ju nevnímala. Nakoniec sme došli až ku starej vysokej budove. Zaviedla ma do malej kancelárie. Cestou po chodbe som videla mnoho detí rôzneho veku. Niektoré sa hrali, iné len posedávali alebo si niečo čítali. V kancelárii si ma zapísali a informovali ma o vychádzkach, čo smiem a čo nie. Keďže som bola dva krát zavretá na psychiatrii, samozrejme ma hneď informovali že všetky okná sú zamrežované. Neznášam svoj život. KeĎ skončili všetky formality, jedna zo "sestier" ma zaviedla až na posledné poschodie a ukázala mi malú izbu na konci chodby. Boli tam 4 postele, na jednej z nich ležali nejaké baby, ostatné boli prázdne.
"Tá vzadu izby je vaša. Taktiež ten stolík a tá skrinka.." Začala ma informovať.
"Okej, zvládnem to. Dovi!" nenechala som ju dohovoriť. Podávala som si všetky veci do poličiek, ľahla si a pustila nejaké pesničky.
"Takže nová, áno? A vraj s psychiatrie. Mala prachatých rodičov, určite vymetala všetky bary." počula som ako sa o mne rozprávajú tie dve na posteli. Na ich stenách boli plagáty One Direction, samozrejme, čo som mohla čakať. Už len kvôli tomu že som bola v čiernom ma hneď mali za štetku a emáčku. Emo som bola, a čo! Keby ste vy dve len vedeli čo som ja s tými vašimi "krásavcami" zažila! .. už som mala nervy na krajíčku, ešte len prídem a už ma odsudzujú. Vytrhla som si sluchátka z uší, hodilaich na postel, vzala sveter a vyšla von z izby. Ako som prudko vyletela z dverí do niekoho som vrazila.
"Prepáč.." povedala som a chcela odísť. No vtom som ho spoznala. Vlasy cez oko a pierc v pere. Alex.
"Moony?!" vyzeral dosť prekvapene.
"Ahoj." pozdravila som.
"Čo tu robíš?" opýtal sa.
"Dnes ma sem zavreli."
"Nevedel som, že.." začal. ".. že nemáš rodičov."
"Umreli prednedávnom. Pár týždňov dozadu. Prečo si sa už neukázal v kapele?" opýtala som sa ho.
"Chalani si začali všímať, že som iný.. vieš..ja.. " akoby nevedel nájsť slov. "Poď vonku, niečo ti ukážem." zavolal ma a chytil ma za ruku. Viedol ma celým areálom až na koniec dvora, kde bola nejaká stará budova a za ňou dve hojdačky. Sadli sme si tam a povedala som mu celý svoj príbeh čo sa stalo z rodičmi. Znovu som mala oči plné sĺz. Všimol si že plačem a objal ma. Chýbalo mi to a hneď som sa cítila lepšie.
"Som rada že aspoň ty ma neodsudzuješ." Plakala som mu na pleci.
"Niesom s tých." povedla proste.
"A ty si tu vlastne prečo? Čo je s tvojimi rodičmi?" Opýtala som sa a už som sa snažila sedieť normálne. Utrela som si slzy a čakala kým niečo povie. Nakoniec začal pomaly hovoriť.
"Bolo to už dávno. Mal som 8 a naši sa vkuse hádali. Otec veľa pil a stávkoval. Mama mu jedného dňa schovala peniaze. Keď prišiel domov podnapitý, ja som bol v kuchyni s ňou a hrali sme sa. Namiesto pozdravu ju udrel do tváre a začal do nej vrieskať kam dala peniaze na stávky. Keď mu povedala že chce aby s tým skončil, vytiahol zbrať a povedal že jediné s čím skončí je táto sku*vená rodina. Zastrelil ju tam. Susedia to asi počuli. Mňa nechal tak, akoby si ani nevšimol že som tam. Začal prehľadávať dom a hľadať peniaze, nakoniec ich aj našiel no v tom už začali vyrážať dvere policajti. Práve vbehli do bytu keď prišiel ku mne a chcel zabiť aj mňa, no uvidel ich a namiesto mňa zastrelil seba. Myslel som si že trafil mňa, všade som videl krv. Veľa si odvtedy nepamätám. Žil som tri roky s tetou, ujom a ich dcérou, no mali ma za blázna. Chodil som všade v čiernom a zmenil som sa. Prosil som ich nech ma dajú sem, nechcel som byť s nimi. Chcel som zabudnúť na celú tú rodinu, až sa mi to jedného dňa podarilo a dostal som sa sem. Je to rok dozadu. Odvtedy žijem nanovo." dopovedal svoj príbeh. V očiach som mu zazrela slzy.
"To je mi ľúto.." dostala som zo seba.
"Obaja by som o tom vedeli rozprávať aký je život nefér. Ako sa hrá s tými čo nič nespravili." povedal. Tento krát som ho však objala ja a len sme tam sedeli v objatí a spomínali. Pochopila som čo som videla v jeho očiach po celý ten čas. Chýbali mu rodičia, rovnako ako mne. Chýbala mu budúcnosť. No len vďaka nemu a jeho príbehu som pochopila, že vždy je prečo žiť. Vždy je nádej.
Potom sme sa už len rozprávali o rôznych veciach, ako to tu chodí a čo najradšej robí. Ukázal mi ako sa tu dá zabaviť a povedal, nech som pripravená, že raz mi niečo musí ukázať, vraj to najkrajšie čo tu je.
Večer som si ľahla do postele, mala som úplne v paži baby ktoré ma tam len ohovárali, pre nich som bola tá "čudáčka". Neskôr som s ich rozhovorov zistila, že sa im Alex páči a že sa tu s nikým nebaví. Hm, keby vedeli že sa so mnou baví, hehe. Otvorila som notebook a po roku som urobila to, čo už dlho nie. Do vyhľadávača som si zadala "Black Veil Brides". Našlo mi neskutočne veľa odkazov a tak som preklikávala všetko zaradom. Už som na Andyho nebola nahnevaná. Chýbal mi. On jediný ma vtedy dokázal podporiť. No už sú to len spomienky. Zistila som že im vyšiel pre pár dňami nový album, a tak som si zaradom začala púšťať pesničky. AKoby som v sebe objavila niečo čo mi dlho chýbalo. Akoby to čo mi raz zo srdca zmizlo sa pomaly začalo zacelovať. Najviac ma však zaujala jedna pesnička. Napísané, že je na prianie Andyho daná do albumu a že ju písal on. Keď som počula melódiu, slová.. cítila som v očiach slzy. Chýbal mi tak neskutočne a tieto slová to vo mne vzbudili ešte viac.
"Then I lost it all
Dead and broken my
Backs against the wall
Cut me, open I...

Just trying to breathe
"Just trying to figure it out
Because I built these walls
To watch 'em crumble down"
I said

Then I lost it all
Who can save me now?
...
But I was blind
I couldn't see
The world there right in front of me
But now I can! "
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kucka Kucka | 2. února 2013 v 21:01 | Reagovat

je to moc dobré! :D hrozne dobre píšeš :) už sa neviem dočkať pokračovania :)

2 Hell Hell | 2. února 2013 v 21:41 | Reagovat

Super! :) pokračovanie!

3 Miss Nothing Miss Nothing | Web | 3. února 2013 v 14:20 | Reagovat

Briliant! :3 pokračovanie!! :D

4 VevuBVB VevuBVB | 4. února 2013 v 16:36 | Reagovat

Dokonalý! =O =')))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama