Nájdete nás aj na Facebooku! --> Forbidden Dreams

16. časť - ČO TO SOM?

28. února 2013 v 22:11 | Miah Mintyoreos |  Love Like a Delinquent (story)
(Pohľad Andyho)

Čakal som hodinu, dve, tri. Nevracala sa a nikto nevedel kam by mohla ísť. Po tri a pol hodinách ma už to čakanie prešlo, vzal som si bundu, kľúče a nasadol do auta. Vozil som sa kade tade po meste prehľadávajúc všetky uličky, zátišia, bary, fastfoody.. nikde nič. Pýtal som sa všetkých okoloidúcich, no nikto nevedel, kam by mohla zmiznúť. Rozhodol som sa ísť až do nemocnice, chcel som zistiť či sa jej náhodou niečo nestalo a nieje tam. Hocičo! Potreboval som aspoň náznak toho, kde by mohla byť! Zrazu som musel prudko zabrzdiť, lebo predo mnou vliekli dvaja chalani nejakého buď opitého alebo zraneného. Pribrzdil som a vystúpil z auta.
"Nehodím vás do nemocnice? Nevyzerá, že by bol v poriadku." opýtal som sa ich.
"Emo buzerant. Ale pomoc sa nám zíde." povedal nevďačne a už pchal raneného kamaráta do auta.
"Aspoň buc milý, zachraňujem tomu chlapíkovi kožu." povedal som a zamieril to do nemocnice.
"Dobre dobre, hlavne už nech sme tam." komentoval jeden z nich.
"Čo sa mu vlastne stalo?" opýtal som sa keď som uvidel že si drží krvácajúcu nohu.
"Jedna suka ma postrelila." chrapľavo odpovedal ranený. Neriešil som. Došli sme do nemocnice a ja, v závese s tými tromi, som išiel ku jednej so sestričiek s otázkou, ktorú som kládol dnes už asi po tisíci krát. "Nevideli ste tu toto dievča?" No reakcia ktorá prišla, takú som vôbec nečakal.
"To je ona. Tá suka čo ma postrelila." povedal chalan držiac si nohu jednou rukou. Poriadne krvácal.
"Čo.. vy ste ju videli ? Kde je ?" vyhŕklo zo mňa.
"V lese cestou na 44. Je tam odparkované auto, potom choj už len po cestičke a nájdeš si ju, je úplne v poriadku!" povedal zo smiechom. Začínal som sa fakt báť. Sral som na nich a vyletel von z nemocnice. Nasadol na auto a uháňal smerom, ktorým ma poslali. Nakoniec som našiel nejaké odparkované auto, zaparkoval som hneď vedľa a začal uteka´t cestičkou, ktorou ma poslali. No nevidel som nikde nič. Šiel som stále hlbšie a hlbšie do lesa, aj keď som pochyboval že nájdem potom cestu späť, musel som nájsť Becky a povedať jej pravdu. Proste som musel. Ako som bežal, nevšimol som si niečo na zemi a potkol sa. Keď som to zdvihol zistil som, že je to Beckyna voňavka, ktorú nosievala vždy pri sebe. Musí byť blízko, povedal som si a pridal ešte viac do kroku. "Becky! Becky, kde si!" kričol som a blúdil medzi stromami. Čakal som na odpoveď no nedočkal som sa. Až som nakoniec zbadal niečo, čo ma zarazilo najviac. Na lúke v kaluži krvi ležala Becky. V tej chvíli som konal čisto podvedome, bez akýchkoľvek myšlienok na to, aký to môže mať dôsledok. Rozbehol som sa ku nej a zisťoval, čo sa stalo. Nedýchala, a srdce jej bilo veľmi pomaly a slabo, ale bilo. Vzal som ju na ruky a utekal cestou odkiaľ som prišiel. Celý čas som sa jej prihováral. "Becky, no tak! Si silné dievča, musíš to vydržať!" Asi v prostriedku cesty zastal aby som jej skontroloval tep a zakryl ju bundou, no jej srdce už nebilo. V tej chvíli sa mi zrútil svet. To nemôže byť pravda! Nie! One nemôže byť mŕtva! Položil som ju na zem a len sa snažil stráviť tú informáciu. Zavolal som chalanom a oni ma tam našli. Iba smutne pokrútili hlavou a vedeli, že už sa nedá nič spraviť. No ja som na tom bol zle. Vedel som to. Slzy sa mi liali z očí a nebol som schopný viac hovoriť. Po tom, čo som konečne našiel lásku, som ju nadobro stratil. Nevedel som ako môj život bude ďalej pokračovať, ale nechcel som ho. Nechcel som tu byť..

(Pohľad Becky)

Prebrala som sa v nejakej žltej miestnosti. Prvé čo som uvidela boli plagáty Asking Alexandrie a všetkých mojich obľúbených kapiel na stene po celej izbe, moje veci na nočnom stolíku a na poličkách. No toto miesto som vôbec nespoznávala. Posadila som sa na postel a zistila, že na opačnej strane izby je taktiež jedna posteľ, na ktorej poskakuje červenovlasé dievča. Počkať.. čo ? Poskakuje červenovlasé dievča? Uštipla som sa, či nespím a hneď na to som skríkla, na čo sa dievča otočilo na mňa. Mala totálne priezračne modré oči, no čo ma zarazilo, nemala čiernu zreničku, ale šedú. Vyzeralo to fakt.. strašidelne!
"Čo si zač?" opýtala som sa. "A čo to máš s očami!" vyhŕklo zo mňa.
"Ah, konečne si sa prebrala! Ja som Stevie, som tvoja spolubývajúca. A také oči máš aj ty!" povedala a podala mi zrkadlo. Nechápala som ničomu. To v zrkadle som bola ja, ale predsa som to ja nebola. Táto Rebecca mala iné oči, stále hnedé, ale však s inou zreničkou. Priezračne bielu pokožku, a lesklé vlasy ktoré už vôbec neboli zničené. Bola som.. krajšia?
"Čo sa to so mnou stalo?" opýtala som sa.
"Nič. Zomrela si a potom odzomrela. A teraz niesi ani živá, ani mŕtva, si niečo medzi tým.. ale to ti vysvetlím potom, už meškáme na večeru!" povedala Stevie a vytiahla ma von z izby.
 

10 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Catthy Catthy | 28. února 2013 v 22:18 | Reagovat

bože ja normál že plačem :O chudáčik Andy...kedy bude daľšia? :) si fakt dobrá ^^ :D

2 Miah Mintyoreos Miah Mintyoreos | 28. února 2013 v 22:26 | Reagovat

neplač, bude horšie :-P ďalšia by mala byť zajtra 8-) a ďakujem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama