Nájdete nás aj na Facebooku! --> Forbidden Dreams

8. časť - BEZ ZMYSLU

29. ledna 2013 v 23:09 | Miah Mintyoreos |  Lost it all (story)
Ahoj, tak teda pridávam ďalšiu časť :) Je to trošku depresívne zas a trochu krvák ale všetko sa dozviete potom, prečo to tak je ;) Prepáčte že som to nerozpísala viac ale táto časť je jedna z tých prelomových kde som sa snažila zhrnúť to čo najkratšie. Enjoy it! :)
--
(Pohľad Jimmieho)

Spoznal som novú babu, týždeň do zadu. Stella. Vraj má kamarátku ktorá je na dne a chce jej pomôcť, začal som sa na ňu vypytovať, keďže sám som si toho dosť prešiel a viem ako to dokáže zraniť. Nepovedala mi však veľa, len to ako sa trápi kvôli nejakému chlapcovi a že bola tri mesiace na psychiatrii. Bol celkom obyčajný deň a zrazu mi Stella zavolala, že Madison vytiahla vonku. Moc sa mi nechcelo nikam ísť ale tu by som tak či tak dlho sedieť nevydržal, tak som šiel. Keď som ju uvidel tak mi prišla ako celkom normálne dievča. Čierne vlasy, hnedé oči. No mala niečo do seba. Bola záhadná, tajomná. V tej chvíli som mal chuť dostať sa pod tú tajomnú Madison a zistiť čo je vlastne zač. Tak sme sa zarozprávali a ja som o nej časom zistil že je to super dievča, kedysi usmievavé a plné života no teraz uzavreté a v strachu z akéhoklvek bližšieho kontaktu. Bral som to tak ako to bolo ale chopil som sa šance pochopiť ako sa cíti a pomôcť jej. Bol som s tých s ktorými sa život nikdy nebabral a zažili kadejaké sračky, takže som vedel, čo zaberá. Ešte ten deň sme si písali takmer celú noc, zistil som čo má rada, čo počúva a neskôr mi povedala aj svoj príbeh. Samozrejme, nepovedala o koho sa jedná ale stačilo mi čo jej ten babrák spravil. Ja by som to dievčaťu urobiť nedokázal. Ktovie, aký mal na to dôvod.
Ako každý deň aj dnes som nespal skoro vôbec, premýšľal som nad tým ako pomôcť takmer neznámej, Moony. Nakoniec už bolo ráno a ja som sa nejakým činom dostal s tej postele, nevyspatý, a začal sa chystať na stretnutie s ňou. Bolo presne 10 a ja som už stál pred Starbucks a čakal ju tam. Objavila sa pár minút po mne, objal som ju
na privítanie ale cítil som že to bolo len akési priateľské gesto.
"No čo, ako sa dnes máme? Vidím, že máš celkom úsmev na tvári." pokúsil som sa hovoriť povzbudivím tónom. Zjavne to zabralo.
"Ale, po dlhom čase mám lepšiu náladu." povedala a znovu sa pousmiala.
"Tak kam teda zájdeme?" opýtal som sa. Mal som už síce jasný plán ale.. zo slušnosti.
"Čo navrhuješ?" odpovedala na otázku otázkou.
"Včera som ti spomínal že hrám v kapele a ty si spomenula že sa ti to páči. Čo keby sme zašli do skúšobne a niečo by si si vypočula? Ako odreagovanie." nadhodil som svoj plán.
"Vieš.. no.. ja neviem. Aj keď.. možno.. " začala koktať.
"Proste neodvrávaj, bude sa ti to páčiť." schytil som ju za ruku a už ju ťahal do skúšobne kde už boli aj ostatný chalani. Najskôr bola celkom nesmelá ale nakoniec sa rozhovorila a celkom sme si to užili. Keď sme hrali jeden zo songov od Evanescence (čo mimochodom nehrávame, ale ona to počúva) začala si pospevovať. Zjavne jej boli slová známe. Keď som však počul jej hlas, takmer som onemel. V živote som nepočul krajší spev. Spievala dokonale, ako anjel. Všimol som si že niesom jediný kto sa na ňu pozerá s úžasom.
"Čo.. spravila som niečo zle?" opýtala sa keď uvidela naše udivené pohľady. V tej chvíli som mal v hlave už presný plán ako sa zbaviť jej zlej minulosti. Nová budúcnosť..

(Pohľad Moony)

"Čo.. spravila som niečo zle?" opýtala som sa keď som uvidela ako sa na mňa všetci pozerajú otvorenými ústami. Prvý krát po čase som sa pred niekým tak uvolnila a dokázala sa aj usmiať. Páčilo sa mi že som v sebe znovu objavovala starú Moony, až pokým..
"Páni chalani, kde ste ju našli? Má fakt talent." vo dverách sa objavil neznámy muž. V obleku, vyzeral ako bohatý podnikateľ.
"Dobrý, to je Jimmieho kamarátka, Madison." povedal jeden z chalanov. Čierne vlasy ostrihané podobne ako Jimmie a tiež pierc v pere. Ak si dobre pamätám volal sa Alex a bol spevák.
"Čau otec." pozdravil aj Jimmie. Postupne odzdravili aj ostatný a rozprúdila sa menšia debata.
"Takže Madison, áno?" prišiel ku mne Jimmieho otec a potriasol mi rukou. "Ja som Michael, Jimmieho otec a manažér pár kapiel."
"Madison, teší ma."
"Takže ty spievaš? Ako dlho? Spievaš v nejakej kapele?" začal sa vypytovať.
"Nie nie ja.. nespievam." odpovedala som. Nebudem klamať. Spievam si len doma pre seba, nič viac.
"To naozaj nechodíš na nijakú školu?" opýtal sa zdesene.
"Nie, nikdy som nespievala. Len posledné mesiace si spievam sama doma pre seba, toto bolo prvý krát čo som spievala pred ľuďmi, ak nerátam moju kamarátku Stellu." povedala som narovinu.
"Tak je načase s tým spevom začať. Máš fakt talent, dievča! Tvoja hudba by sa predávala skvele, dokázala by si s tvojim hlasom preraziť." rozplýval sa nad mojim hlasom. Potom ďalej sme len preberali čo ako robí so začínajúcimi spevákmi a čím ďalej tým viac ma to začalo zaujímať. Nakoniec som súhlasila aj s tým, že by som mu tam zaspievala. Nadšením takmer žiaril keď som si vybrala jednu z najťažších piesní od Evanescence a zvládla som vytiahnuť všetky jej výšky. Sama som netušila, že som až taká dobrá až pokým som neuvidela tváre tesne po tom, ako som dospievala. Všetci mali oči dokorán a pozerali na mňa pohľadom ktorý ma presvedčil aby som to skúsila. Dohodli sme si kadejaké ďalšie skúšky a ja som v tom momente zistila, že už viem kam sa môj život bude ďalej uberať. Ani som si však neuvedomila že už je takmer 9 hodín večer a že som tu presedela (prespievala) takmer celý deň.
"Prepáčte ja.. už musím ísť." povedala som a už som sa chystala na odchod.
"Nenecháme ťa ísť samú." začal protestovať Jimmie no do reči mu skočil Alex.
"Ja to mám cestou .. domou. Môžem ju ísť odprevadiť." povedal. Bol zvláštny. Síce vyzeral ako model z tých "emo a scene" stránok a mal neskutočne dobrý štýl. Modro čierna kockovaná košeľa, sluchátka zavesené na krku, čierne obtiahnuté rifle a conversky. Aj cez to všetko mi prišiel záhadný a uzavretý. Jimmie akoby zvažoval či má súhlasiť.
"Tak dobre, jasné. Choj s ňou." povedal nakoniec. Prišiel ku mne, priateľsky ma objal a ja som už upalovala vonku.
"Počkáš ma?" spýtal sa Alex. Počkala som ho a spolu sme išli pomalým krokom smerom ku mne domov. Ledva prehovoril tak som skúsila nadhodiť tému.
"Kde bývaš?" spýtala som sa a pokúsila som sa o priateľský úsmev.
"Tam.. na konci tvojej ulice." akoby zaváhal čo povedať, no nakoniec sa usmial aj on. Ďalej sme sa bavili už len o úplných banalitách, no zistila som že máme veľa spoločného či už v štýle hudby alebo iných záľubách. Prišiel mi ako fajn chalan, no aj tak som stále mala pocit že je až príliš uzavretý svetu. Usmieval sa málokedy a v očiach mal prázdno. Keď som sa však do nich pozrela akoby som videla kúsok seba, zlomená, stratená, bez pochopenia.

O PÁR MESIACOV NESKOR

(Pohľad Moony)

Je to už pár mesiacov čo som začala žiť nanovo. Skúšanie sa stalo už každodennou rutinou, spievala som a to ma tešilo. Vedela som sa pri speve odreagovať a prestať myslieť na to zlé čo bolo. S chalanmi som sa celkom skamarátila a stala sa z nás nerozlučná partia- Ja, Stella, Jimmie, Jeremy a.. a dosť. Nikto nevie čo sa stalo s Alexom. Týždeň sme sa normálne bavili a od vtedy s ním nikto nemá kontakt. Keďže chalani ako povedali nikdy u neho doma neboli, neostávalo nič iné len dúfať že sa ozve na SMSky. Ja som ho časom nahradila na mieste speváka, ale bolo to len dočasné, kým sa nevráti späť ku kapele. Bol September, koniec letných prázdnin počas ktorých som len spievala a spievala a bol čas ísť znovu do školy. Posledný prádzninový deň sme si teda plánovali poriadne užiť. Aj keď sme boli iba taká "garážová kapelka", nikto o nás nevedel, hrali sme v jednom s miestnych barov. Ku koncu koncertu som sa celkom odviazala a niečo si aj vypila. Bola to fajn zábava, bavili sme sa konečne po celom lete. No jediné čo nám v tej chvíli chýbalo bol Alex a naša starosť o neho. Zistila som časom, že chalani niesú jediný, čo o Alexovi nevedia takmer nič. Sám o svojom živote vraj nikdy veľmo nerozprával a bol utiahnutý, no vraj je to dobrý človek. Párty už bola v plnom prúde a na chvíľu sme vypustili s hlavy všetko. Posledný prázdninový deň nieje čas plakať nad rozliatym mliekom. Tancovali sme ako o život, hrali, spievali a nakoniec došlo aj ku "fľaši" na bozkávanie. To už som ale trochu pozbierala rozum. Nemala som chuť s nikým sa tam oblizovať a tak som sa so všetkými rozlúčila a len so Stellou som pomaly šla domov. Cestou sme preberali rôzne témy, až nakoniec došlo na to že som sa jej priznala že Alex na mňa dosť zapôsobil a že by som ho chcela viac spoznať. Už už som jej chcela povedať aj to, že na Andyho pomaly zabúdam, no to sme už boli na rohu ulice a jediné čo sme v tej chvíli vnímali boli policajné sirény, svetlá, hasiči a záchranári stojaci pred našim domom. Rozbehla som sa dnu nechávajúc za sebou po zemi všetky veci. Jediné čo ma v tej chvíli zaujímalo boli moji rodiča.
"Stojte, tam nesmiete!" počula som výkrik jedného z policajtov.
"Je to môj dom!" hovorila som v slzách. "Kde mám rodičov?! Kde sú? Čo sa stalo?" už som sa pomaly zakoktávala. Chcela som len jedno, aby boli v poriadku.
"Vášho otca previezli na jednotku intenzívnej starostlivosti tesne po tom incidente. Do vášho domu sa dostali traja ludia v maskách a pokúsili sa zavraždiť vašich rodičov." hovoril vážnym hlasom. Traja ľudia v maskách?! Zavraždiť mojich rodičov?! To mi nedávalo zmysel!!
"A mama? Kde je? Je v poriadku.. že áno?!" neudržala som sa na nohách a musela som si sadnúť. Cítila som že ten dlho pestovaný pokoj je preč.
"Je mi to ľúto.." bolo posledné čo som počula. V tej chvíli sa mi zrútil už úplne celý svet. Ľahla som si na zem a bolo mi jedno čo sa so mnou deje. Cítila som že ma niekam brali a niečo mi pichali, no to mi bolo jedno. Nikdy som sa necítila horšie než v tejto chvíli. Nikdy. Cítila som sa akoby som sa vznášala nad zemou a celú túto hrôzu pozerala ako vedľajší účinkujúci. Hrdlo sa mi zvieralo a nebola som schopná vydať žiaden zvuk. Slzy z očí sa mi liali, no oveľa viac boleli tie slzy zo srdca. Prišla som o matku. O jedinú čo ma podržala v najhoršom, o všetko. Prišla som o rodinu, domov. Nikdy si človek neuvedomí akú cenu majú ľudia ktorí sú tu pre neho samozrejmosťou každý deň, až pokiaľ tu niesú. Nikdy sa človek necíti osamelejšie než vtedy, keď príde o tých, bez ktorých si život nevedel predstaviť. Mami.. prečo si ma opustila.. mami.. vráť sa, prosím.. Mami, idem za tebou...
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Miss Nothing Miss Nothing | Web | 29. ledna 2013 v 23:26 | Reagovat

Máš v tom dosť pravopisných chýb, ale úžasné je to! Čo bude ďalej? Stretne sa ešte s Andym? Čo sa stalo s 1D? :D pokračovanie!! :D

2 my-midnight-tears my-midnight-tears | 30. ledna 2013 v 17:52 | Reagovat

To je dokonalý ='))

3 Ema Ema | 2. února 2013 v 18:25 | Reagovat

ahoj:)mam dotaz, ten pribeh nie je skutočný alebo hej? :D

4 Mystic Prophet Mystic Prophet | 4. února 2013 v 11:02 | Reagovat

[3]:  nieje :D je vymysleny :)

5 Samanthe Samanthe | E-mail | 9. července 2013 v 22:26 | Reagovat

príbeh dobrý ale...s kým čím, z koho čoho pozor na tú gramatiku :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama